Ľudské krídla

Človek má všelijaké túžby. Jedným z nich je lietanie. Dnes už nie je len zbožným prianím, človek „skrotil“ aj oblohu. Zbavil sa pút a prekonáva za krátky čas ohromné vzdialenosti. Ani s neuvedomujeme, koľko rokov, možno storočí ľudia dúfali pre nich v tých časoch v nemožné. Netušíme, akú veľkú obeť  museli priniesť, aby sa človek vzniesol k oblohe. Ani najdokonalejší stroj, ktorý lieta nemá toľko pôvabu a krásy, ako malý vtáčik. S tým nič nenarobíme. Aké by boli ľudské krídla? Ako by sme fungovali, keby sme mali namiesto rúk krídla? Sama neviem, no občas túžim lietať vysoko a nevidieť nič z toho, z čoho ma bolí moja duša.

Občas by som chcela byť vtákom,

čo sa vznáša vysoko nad zemou,

aby som sa vyhla ľudským drakom.

Mávať krídlami, hladiť vzduch nehou.

Aké by boli ľudské krídla?

Biele?

Čierne?

V hlave myšlienka sa mihla.

Prečo je čierna symbolom zla?

A biela nevinnosti?

To keby mi niekto povedal.

Veď je toľko farieb, možností.

Lietala by som vysoko nad poľami,, horami,

aj z výšky videla, že svet je hore nohami.

Zlo a neprávosť za pravdu sa vydáva,

dobro a neha  radšej schováva.

Mávam ľudskými krídlami, z výšky hľadím,

nesiem z nebies lásku, hádam ju nestratím.

Vidím stromy, lesy, lúky, jazerá,

kto sa na mňa ako človeka pozerá?

Letím rýchlo, predbieham vtáky, stroje,

nechcem sa vrátiť na zem, mať mozole.

Od tvrdej práce krídla nerastú,

na poli túžby burinou zarastú.

Prilietam do cudzej krajiny, kde mi bude dobre,

keď tu vidím žobráka, jak o kúsok chleba žobre.

Nikto mu ho nechcel dať, čo aj  celý deň prosil,

ťažké vedrá vody, fúry hliny z bane nosil.

Už nevládal pracovať, ani žiť v chudobe,

umrel ako každý, podľahol ťažkej chorobe.

Zomrel priamo na ceste, dodnes tam leží,

život naďalej okolo neho bez záujmu beží.

Aká je to krajina čo o ľudí nedbá?

Keď ľuďom na hrudi počítaš rebrá?

Takú krajinu treba ohňom vypáliť!

Jej vládu aj mečom odstrániť!

Znova ľudské krídla namiesto rúk mám,

do výšin sa vznesiem, s vetrom sa hrám.

Prilietam k domovu, tu mi bude dobre.

U nás na ulici žobrák predsa nežobre!

Vzdala som sa krídiel, načo by mi boli?

Stačia mi k životu ruky, oči, uši, nohy.

Šťastná som, stretávam len dobrákov.

Beda! Majú oblečený kabát žobrákov!